Ako každý rok, aj tento rok som s partiou kamarátov vyrazil pred pstruhovou zahájenou na Dánske pobrežie potrápiť miestne morské pstruhy. Tento rok som však bol po februárovej ceste k stredozemnému moru rozhodnutý, že toto Dánsko bude posledné. Zažil som tu plno nezabudnuteľných chvíľ, spoznal kopec dobrých kamarátov, ale stačilo. Je čas posunúť sa zase ďalej.

Prvýkrát sme pribrali aj jedného mlaďocha. Osemročného Štěpána. Cieľom teda bolo zariadiť aj to, aby si najmladší z nás chytil svojho prvého moráka. V minulosti som párkrát zažil, ako aj ostrieľaní borci odišli po týždni bez ryby, tak snáď sa mladá krv dočká svojej trofeje z prvej dánskej výpravy.

Keď som na prvý náhod chytil v „štartovačke“ (zátoka, kde vždy začíname) rybu okolo štyridsaťpäť centimetrov, myslel som, že máme vyhrané. Ale opak bol pravdou. Nájsť ryby nebolo vôbec ľahké, navyše sme prišli po veľmi silnej búrke a celé pobrežie tak bolo značne rozbité. Občas sa nám nejaká ryba podarila, ale nebola to žiadna sláva. Jirka mal po druhom dni na konte rybu ľahko cez päťdesiat päť, ale ostatní sa motali iba u rýb medzi tridsiatimi piatimi a štyridsiatimi piatimi centimetrmi. A toto nie sú TY ryby, pre ktoré sem jazdíme. Zhruba v polovici týždňa si po urputnom boji s vlnami chytil pstruha aj malý Štěpa. Tak konečne! Môžeme v kľude zvoľniť a poriadne si to užiť. No... zvoľniť. Ja som si trval na svojom, že ryby máme na mieste vzdialenom asi tridsať minút pešo od chaty po pobreží. Čiže celkom slušná rozcvička. Presvedčiť teda niekoho, aby sa tam so mnou vydal, bola takmer nadľudská úloha. A tak som sa, klasicky ako každý rok, od chalanov oddelil a začal chodiť sám. Oni statočne obchádzali široké okolie autom a ja som zostal verný miestu, kam len tak niekto nedôjde, a ktorého členité dno mi doslova učarovalo.

Bola streda popoludní, viac ako polovica pobytu za nami, a ja sa vydal na „môj spot“. Zhruba dvesto metrov dlhý úsek som poctivo prehadzoval až do večera, ale bez kontaktu. Bolo mi jasné, že po tejto skúsenosti sem ďalší deň nikoho z party nedostanem a už vôbec nie na piatu ráno, ako som si predstavoval. Vyrazil som teda ráno pred štvrtou opäť sám. Vstávanie bolo síce na silu, ale nakoniec som sa dokopal a po rýchle raňajky v broďákoch vyrazil na polhodinovú cestu. K vode som prišiel ešte za tmy, nadviazal plandavku a opatrne vliezol do vody. Bola ako zrkadlo. Toto nebude ľahké, ale snáď mi trochu pomôže šero. Neubehlo ani päť minút keď zhruba tri metre predo mnou preplávali tri ryby. Žiadni omrvinky, pstruhy asi šesťdesiat čísel, krásne stavanie. Hneď som nahodil pár metrov pred nich, ale ryby neprejavili záujem. Ešte chvíľu som hádzal smerom, ktorým som ich videl odplávať, ale nič. Posunul som sa o pár metrov a vidím ďalšie dva. Opäť však bez najmenšieho povšimnutia nástrahy. Píšem chalanom. Jediný Štefan reaguje, volá mi a pýta sa, čo a ako. Popisujem situáciu a nabádam ho, aby vzal mušiak. To by mohlo zafungovať. Asi za trištvrte hodiny sa vynárajú na obzore aj s malým Štepom. Ešte vo chvíli, keď prichádza, vidím ďalšieho pekného pstruha. Štiepa si stúpa vedľa mňa. A sláva. On tú rybu konečne donútil aspoň prejaviť záujem o nástrahu. Pstruh okolo päťdesiatich piatich centimetrov mu ide za nástrahou, ale po chvíli sa opäť otáča a mizne medzi chaluhami. Hádžeme ešte asi hodinu, ale ryby už nevidíme, nieto ešte aby sme mali záber. Vraciame sa teda na chatu. Chalani práve raňajkujú a chystajú sa vyraziť. Lákame ich na spot, ale nič, pešo nikam nejdú. Odchádza teda bez nás. Ja si dávam druhé raňajky a vraciam sa späť. Štěpa a Štěpa idú len pred chatu. Na mieste som možno tri hodiny. O rybu už ale nezavadím. Chalani hlásia jednu krajšiu rybu. Štefan a Štefan nič. Opäť sa vraciam späť. Na chate stretávam Štefanov. Dávame si spoločný obed a okolo tretej hodiny znova vyrážam na polhodinovú streku na „môj fľak“. Som rozhodnutý zostať do tmy. Slnko zapadá rýchlejšie, než by som chcel. Začína pršať a fúkať. Som unavený a už sa chystám odísť. Rýchlo sťahujem plandavku cez piesočnaté dno, aby som sa už konečne vydal na šálku teplej kávy. Keď v tom vidím, ako za ňou vypália dve ryby. Obom odhadujem zhruba šesťdesiat čísel. Rozhodujem sa nástrahu zastaviť a dúfam, že ich to vyprovokuje k záberu. Nič. Zastavujem a ryby tiež. Pomaly sa otáča a vracia sa späť na tmavé dno. Dážď silnie a so zapadajúcim slnkom toho vidím menej a menej. Skúšam všetko možné aj nemožné, ale nič sa nedeje. Oukej. Tak inak. Rozpálim rýchlosť plandavky, čo mi navijak dovolí. A situácia sa opakuje. Tentokrát však moju nástrahu sledujú tri pekné ryby. Zase bez útoku. Toto sa opakuje stále dookola. Ryby vždy stiahnem pred seba a tým to končí. Na to už nemám morál a ani už poriadne nevidím. Nemám čelovku a tak sa pomocou svietidla z mobilu vraciam na chatu. Tam všetko rozprávam ostatným. Rovnako ich nepresvedčím. Možno mi neverí, možno sa im jednoducho nechce absolvovať skorú rannú túru v broďákoch. Niet divu. Idem zaľahnúť, chvíľu zvažujem, akú ďalší deň zvoliť nástrahu a čoskoro zaspávam za zvuku bujarého večierka z kuchyne.

Nikto so mnou ráno nevyráža. Tentoraz už po tretí ranný. Napodiv vstávam celkom svižne. Káva, raňajky, nadviazať vybranú nástrahu (volím sandeela s čiernym chrbtom aj čiernym bruchom a dúfam, že to bude dostatočný kontrast k rannému východu slnka). Chcem prísť k vode ešte za tmy. Svižných dvadsaťpäť minút a som tu. Už pred chatou mi bolo jasné, že dnes bude všetko inak. Fúka, a to dosť. Vlny sú ale také, že sa v nich chytať dá. Opatrne vstupujem do vody. Zostávam však len pri kraji a snažím sa prechytať pobrežnú zónu. Na druhý, možno tretí náhod dostávam opatrný záber. Skoro sa zdá, že som skôr nabral chaluhu. Aj napriek tomu prisekávam. To, čo nasleduje, budem mať pred očami ešte dlho. Prisekávam takmer do tvrda a naozaj si myslím, že som nabral poriadny chuchvalec chalúh. Lenže zvuk brzdy ma presvedčí o opaku. Mocný výpad, ktorý ma donúti skontrolovať nastavenie brzdy mi hovorí, že som konečne trafil tú rybu, kvôli ktorej sem už roky jazdím. Prvú minútku si ryba robí viac-menej čo chce. Nevidím ju ani na sekundu. Buď je fakt veľká, alebo je podseknutá. Inak si taký boj neviem vysvetliť. Vlny, ktoré ma každú chvíľu zlejú až po hlavu, mi práve nepomáhajú, ale krôčik po krôčiku rybu dostávam bližšie a bližšie. Nakoniec jej mám pri sebe a vidím, s kým mám tú česť. A tiež zisťujem, prečo tak enormne bojuje. Ryba má asi šesťdesiatpäť čísel a háčik má navyše seknutý v hornej časti hlavy. Jedna z vĺn dvíha rybu priamo predo mňa a ja mám možnosť vidieť ju v celej svojej kráse. Bohužiaľ je háčik na hlave seknutý tak blbo, že nie som schopný rybu otočiť hlavou ku mne, ani ju pritiahnuť až k podberáku. Je mi jasné, že keď zaberiem, pravdepodobne o ňu prídem. Ďalšia mohutná vlna a ryba je preč. Ešte pár minút si všetko premietam v hlave, padne pár veľa hlasných nadávok, ale musím hádzať ďalej. Kedy inokedy. Ideálne podmienky môžu každú chvíľu skončiť. Neubehne ani päť minút a dostávam ďalší záber. Tentokrát už háčik sedí pekne v kútiku a ja po chvíli podoberám moráka, asi päťdesiatpäť centimetrov veľkého. Tak konečne! Píšem chalanom, ale tí spia ako zabití. Ešte asi hodinu hádžem a idem na raňajky. Chalani sú rozhodnutie ísť na maják. Nechápem. Prečo? Však tie ryby máme tu, len pár desiatok minút chôdze od chaty. „No áno, ale nám sa pešo nechce.“ Zahlási Dejv. Dobrá teda. Chalani odchádzajú, ja ešte chvíľu odpočívam a opäť vyrážam späť na miesto činu. Je mi jasné, že kúzlo ranného svitania je preč, ale tie ryby sa tu predsa musia motať celý deň. Opäť prechytávam pobrežné partie. Uplynie možno hoďka a pol a ja sa už chystám vymeniť nástrahu. Posledný hod a pôjde tam červená, hovorím si. A tak švihnem sandeela až na druhý piesok (chytám na mieste, kde je pás chalúh, potom piesku, zase chalúh a potom zhruba sedemdesiat až osemdesiat metrov od brehu ďalší pás piesku). Urobím dve otočky a prásk. Obrovská rana a typické zatrepanie hlavou. Toto nebude drobček. Ryba skáče a ja aj na diaľku vidím, že to je pstruh okolo šesťdesiatich centimetrov. Trošku pochybujem o tom, či ho na takú diaľku úspešne zdolám, ale zároveň verím, že dnešnú smolu som si už vybral. Je v podberáku! Nádherne stavaný morák atakujúci šesťdesiatku. Sedím na brehu a vychutnávam si ten nezabudnuteľný okamih. Už len tak z povinnosti píšem chalanom, neverím totiž, že by prišli. Ale prekvapujú. Toto už ani tie leňochy nenechalo chladné a tak po čase vidím pozdĺž brehu pomaly sa približujúce postavy. Hádžeme až do večera. Podarí sa chytiť pár drobcov do štyridsiatich piatich čísel, ale žiadny lepší sa už nekoná. Je hotovo. Zajtra skoro ráno odchádzame. „Pôjde so mnou niekto zajtra? Štvrtá až šiesta ráno a späť na chatu.“ David sa chytá, ostatní už budú radšej odpočívať. Neverím v opakovanie piatkového rána, ale tá nádej tu stále je. More je opäť ako zrkadlo. Prvú hodinu sa nič nedeje, ale nakoniec predsa len dostávam jedného pstrúčika tesne pod päťdesiat. David už bohužiaľ nič. Vraciame sa na chatu. Balíme a vyrážame pomaly domov. Bola to teda moja posledná výprava k Baltu? Už teraz viem, že určite nie. :-)