Ako každý rok, aj tento rok som s partiou kamarátov vyrazil pred pstruhovou zahájenou na Dánske pobrežie potrápiť miestne morské pstruhy. Tento rok som však bol po februárovej ceste k stredozemnému moru rozhodnutý, že toto Dánsko bude posledné. Zažil som tu plno nezabudnuteľných chvíľ, spoznal kopec dobrých kamarátov, ale stačilo. Je čas posunúť sa zase ďalej.
Prvýkrát sme pribrali aj jedného mlaďocha. Osemročného Štěpána. Cieľom teda bolo zariadiť aj to, aby si najmladší z nás chytil svojho prvého moráka. V minulosti som párkrát zažil, ako aj ostrieľaní borci odišli po týždni bez ryby, tak snáď sa mladá krv dočká svojej trofeje z prvej dánskej výpravy.
Keď som na prvý náhod chytil v „štartovačke“ (zátoka, kde vždy začíname) rybu okolo štyridsaťpäť centimetrov, myslel som, že máme vyhrané. Ale opak bol pravdou. Nájsť ryby nebolo vôbec ľahké, navyše sme prišli po veľmi silnej búrke a celé pobrežie tak bolo značne rozbité. Občas sa nám nejaká ryba podarila, ale nebola to žiadna sláva. Jirka mal po druhom dni na konte rybu ľahko cez päťdesiat päť, ale ostatní sa motali iba u rýb medzi tridsiatimi piatimi a štyridsiatimi piatimi centimetrmi. A toto nie sú TY ryby, pre ktoré sem jazdíme. Zhruba v polovici týždňa si po urputnom boji s vlnami chytil pstruha aj malý Štěpa. Tak konečne! Môžeme v kľude zvoľniť a poriadne si to užiť. No... zvoľniť. Ja som si trval na svojom, že ryby máme na mieste vzdialenom asi tridsať minút pešo od chaty po pobreží. Čiže celkom slušná rozcvička. Presvedčiť teda niekoho, aby sa tam so mnou vydal, bola takmer nadľudská úloha. A tak som sa, klasicky ako každý rok, od chalanov oddelil a začal chodiť sám. Oni statočne obchádzali široké okolie autom a ja som zostal verný miestu, kam len tak niekto nedôjde, a ktorého členité dno mi doslova učarovalo.
Bola streda popoludní, viac ako polovica pobytu za nami, a ja sa vydal na „môj spot“. Zhruba dvesto metrov dlhý úsek som poctivo prehadzoval až do večera, ale bez kontaktu. Bolo mi jasné, že po tejto skúsenosti sem ďalší deň nikoho z party nedostanem a už vôbec nie na piatu ráno, ako som si predstavoval. Vyrazil som teda ráno pred štvrtou opäť sám. Vstávanie bolo síce na silu, ale nakoniec som sa dokopal a po rýchle raňajky v broďákoch vyrazil na polhodinovú cestu. K vode som prišiel ešte za tmy, nadviazal plandavku a opatrne vliezol do vody. Bola ako zrkadlo. Toto nebude ľahké, ale snáď mi trochu pomôže šero. Neubehlo ani päť minút keď zhruba tri metre predo mnou preplávali tri ryby. Žiadni omrvinky, pstruhy asi šesťdesiat čísel, krásne stavanie. Hneď som nahodil pár metrov pred nich, ale ryby neprejavili záujem. Ešte chvíľu som hádzal smerom, ktorým som ich videl odplávať, ale nič. Posunul som sa o pár metrov a vidím ďalšie dva. Opäť však bez najmenšieho povšimnutia nástrahy. Píšem chalanom. Jediný Štefan reaguje, volá mi a pýta sa, čo a ako. Popisujem situáciu a nabádam ho, aby vzal mušiak. To by mohlo zafungovať. Asi za trištvrte hodiny sa vynárajú na obzore aj s malým Štepom. Ešte vo chvíli, keď prichádza, vidím ďalšieho pekného pstruha. Štiepa si stúpa vedľa mňa. A sláva. On tú rybu konečne donútil aspoň prejaviť záujem o nástrahu. Pstruh okolo päťdesiatich piatich centimetrov mu ide za nástrahou, ale po chvíli sa opäť otáča a mizne medzi chaluhami. Hádžeme ešte asi hodinu, ale ryby už nevidíme, nieto ešte aby sme mali záber. Vraciame sa teda na chatu. Chalani práve raňajkujú a chystajú sa vyraziť. Lákame ich na spot, ale nič, pešo nikam nejdú. Odchádza teda bez nás. Ja si dávam druhé raňajky a vraciam sa späť. Štěpa a Štěpa idú len pred chatu. Na mieste som možno tri hodiny. O rybu už ale nezavadím. Chalani hlásia jednu krajšiu rybu. Štefan a Štefan nič. Opäť sa vraciam späť. Na chate stretávam Štefanov. Dávame si spoločný obed a okolo tretej hodiny znova vyrážam na polhodinovú streku na „môj fľak“. Som rozhodnutý zostať do tmy. Slnko zapadá rýchlejšie, než by som chcel. Začína pršať a fúkať. Som unavený a už sa chystám odísť. Rýchlo sťahujem plandavku cez piesočnaté dno, aby som sa už konečne vydal na šálku teplej kávy. Keď v tom vidím, ako za ňou vypália dve ryby. Obom odhadujem zhruba šesťdesiat čísel. Rozhodujem sa nástrahu zastaviť a dúfam, že ich to vyprovokuje k záberu. Nič. Zastavujem a ryby tiež. Pomaly sa otáča a vracia sa späť na tmavé dno. Dážď silnie a so zapadajúcim slnkom toho vidím menej a menej. Skúšam všetko možné aj nemožné, ale nič sa nedeje. Oukej. Tak inak. Rozpálim rýchlosť plandavky, čo mi navijak dovolí. A situácia sa opakuje. Tentokrát však moju nástrahu sledujú tri pekné ryby. Zase bez útoku. Toto sa opakuje stále dookola. Ryby vždy stiahnem pred seba a tým to končí. Na to už nemám morál a ani už poriadne nevidím. Nemám čelovku a tak sa pomocou svietidla z mobilu vraciam na chatu. Tam všetko rozprávam ostatným. Rovnako ich nepresvedčím. Možno mi neverí, možno sa im jednoducho nechce absolvovať skorú rannú túru v broďákoch. Niet divu. Idem zaľahnúť, chvíľu zvažujem, akú ďalší deň zvoliť nástrahu a čoskoro zaspávam za zvuku bujarého večierka z kuchyne.